Home

Fakty

Uhorsko

Povstanie

Bitka pri Trenčíne

Rákoczy

 

Jánošík

 

Zbojníci

Legendy

Folklór

Spoločensko-politicko-sociálna situácia v Rakúsko-Uhorsku

v 17.-tom a na začiatku 18.-teho storočia

 

 

 

    17-te a začiatok 18-teho storočia v Uhorsku charakterizujú ozbrojené konflikty medzi náboženskými skupinami a vštkými stavmi súdobej spoločnosti. Protihabsburské stavovské povstania, ako boli najčastejšie nazývané, boli ozbrojené vystúpenia sedmohradských a uhorských stavov, vedených sedmohradskými kniežatami alebo uhorskými magnátmi proti Habsburgovcom v rokoch 1604 (začiatok Bočkajovho povstania) až 1711 (Satmársky mier).

 

     Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska, ktoré vtedy ako jadro Kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu územia, ktoré ostalo z Uhorska po tureckej invázii v 16. storočí. Mali ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život krajiny. Obdobie protihabsburských stavovských povstaní bolo pre územie dnešného Slovenska mimoriadne tragickým. Rinčanie zbraní takmer neutíchalo. Ako ničivá smrť sa prevaľovali všetky protihabsburské povstania – Bocskayovo, Bethlenovo, Juraja Rákociho, Thokolyho, Františka Rákociho – vždy od východných až po západné hranice Slovenska. Dediny, mestečká, mestá drancovali, plienili a pálili cisársky vojaci i povstalci. Aj Turci, ktorým povstalecká šľachta ako svojím spojencom otvára brány do krajiny, v tomto období ostávajú metlou Slovenska a hrozným postrachom poddaného ľudu. Útlak protestantského obyvateľstva nadobúda postupne surové až brutálne formy. Tisíce ľudských životov a obrovské materiálne hodnoty vychádzali nazmar.

 

 

Protihabsburské stavovské povstania

 

Vodcovia protihabsburských povstaní v 17.-tom storočí.

Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Juraj I. Rákoci, Imrich Tököli, František II. Rákoci

 

Príčiny

     Najčastejšie uvádzanými príčinami sú obmedzovanie stavovských privilégií, násilná protireformácia a presadzovanie habsburského absolutizmu. Boli aj súčasťou väčších vojnových konfliktov – pätnásťročnej vojny (1593 -1606) a tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), v ktorých sedmohradskí a uhorskí povstalci vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov – Osmanskej ríše alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe. Bolo to obdobie plné vnútorných, neriešiteľných rozporov, vlastne už začiatok otvorenej krízy feudálneho spoločenského poriadku.

   Uhorská šľachta bojovala proti koristníckej politike dvora, násilnostiam habsburskej soldatesky, za náboženskú slobodu, no predovšetkým za svoje stavovské feudálne výsady. Dočasné víťazstvá okamžite využívala na bezuzdné vykorisťovanie slovenského poddaného ľudu a na upevňovanie jeho nevoľníckych okov. Násilne si naďalej vynucovala otváranie mestských brán a usadzujúc sa v mestách, postupne rozleptávala svojimi výsadami ich hospodársky život, ktorý sa v iných krajinách stal zárodkom rozvoja. Mešťanov však ako tak chránili výsady a mestské hradby, kým poddaný ľud upadal do stále horšieho postavenia. Po zaplatení kontribúcie, ktorú často vyberalo vojsko, a poddanských dávok, nad ktorými bdeli panskí a stoliční drábi, prichádzal často hlad. Stovky poddanských rodín zo Slovenska utekajú do Poľska a koncom storočia najmä do južných, Turkami opustených oblastí. Mnohí sa dávajú na zboj. Je to obdobie hôrnych chlapcov. Slovenské príslovie „hory – zbojnícke komory“ sa zrodilo práve v týchto časoch feudálneho útlaku a anarchie.

 

Kto boli KURUCI a kto boli LABANCI ???

 

Kuruci

     Kurucmi sa nazývali príslušníci vojska bojujúceho pod zástavami Imricha Tokoliho a Františka II. Rákociho. Označenie kuruc pochádza z latinského slova crux, crutiatus – kríž, ukrižovanie. Termín kuruc použil roku 1671 aj jágerský beglerbeg paša Memi pre uhorských utečencov z habsburského územia. Pomenovanie kuruci sa ujalo a od 70-tych rokov 17. storočia sa bežne používalo, ako označenie uhorských povstalcov. Je zaujímavé, že František II. Rákoci tento pojem vo svojej korešpondencii nepoužíval. Kurucov nazývali v tých časoch všeobecne aj malkontentmi (nespokojenci, vzbúrenci).

 

Labanci

     Ako labancov označovali príslušníkov a prívržencov cisárskych vojsk bojujúcich v Uhorsku. Pôvod slova sa odvodzoval od archaického maďarského výrazu lafanc – pľuhavý, alebo z nemeckého posmešného Lauf Hans! – Utekaj Jano! Neskôr labancami nazývali iba cisárskych žoldnierov a vojakov z Uhorska. Po kuruckých vojnách sa pomenovanie labanc rozšírilo na všetkých prívržencov cisárskeho dvora.