|
Upevnenie postavenia Habsburgovcov po
vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických opatrení Viedňou vyvolalo
znovu veľkú nespokojnosť v Uhorsku. Koncom storočia vypuklo v tokajskej
oblasti veľké roľnícke povstanie, ktoré sa rozšírilo aj na Zemplín
a okolie. Situácia postupne prerástla v posledné veľké protihabsburské
povstanie, na čelo ktorého sa postavilo sedmohradské knieža František II.
Rákoci.
Medzinárodná situácia bola priaznivá.
Habsburgovci sa zaplietli do vojny o „španielske dedičstvo“ a ešte
začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala
presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi. Súčasne
vypukol ozbrojený konflikt medzi Ruskom a Švédskom.
V júni 1703 Rákoci vpadol s 500 vojakmi
z Poľska do Uhorska v oblasti Vereckého priesmyku. Pod kurucké zástavy
s bojovým heslom „Cum Deo pro patria et libertate – S bohom za vlasť
a slobodu“ hrnuli sa príslušníci všetkých spoločenských vrstiev a tried,
ktorí mali pocit krivdy. Utláčaní protestanti, zemianstvo, mešťania, ľud –
Maďari, Rusíni, Slováci. Za krátky čas povstalecká armáda vzrástla na 60
000 až 70 000. V rokoch 1703 – 04 zmocnili sa Rákociho kurucké vojská
takmer celého Slovenska s bohatými banskými mestami i s Trnavou. Z Považia
vpadali na Moravu a vážne ohrozovali samu cisársku rezidenciu. Proti
pružnej ľudovej taktike povstalcov boli skostnatení cisárski generáli
úplne bezmocní.
Rákociho povstanie malo spočiatku nielen
protihabsburský, ale aj ostrý protifeudálny charakter. Sedliacky povstalci
si vybavovali boľavé účty aj so svojimi bezprostrednými pánmi. Vystrašená
šľachta sa ukrývala vo vlastných hradoch, zámkoch a kaštieľoch a iba
neskôr pod tlakom sa pridávala k povstaniu. Rákoci ju ochotne prijímal
a postupne si získala hlavné slovo v celom hnutí. Vodcu povstania zvolili
za sedmohradské knieža, na sneme v Sečanoch roku 1705 ho zvolili za hlavu
konfederovaných uhorských stavov. Medzitým však pod tlakom spojencov
Viedne, Anglicka a Holandska, ktorí mali záujem na uvoľnení habsburských
vojsk pre západné fronty, začali sa už roku 1704 mierové rokovania najprv
v Štiavnici, potom v Trnave. Najmä Leopoldov nástupca Jozef bol ochotný
k ústupkom. Základné požiadavky Rákociho pod vplyvom šľachty mali už
predovšetkým stavovský charakter – samostatnosť Sedmohradska, obnovenie
uhorskej ústavy a politických slobôd uhorskej šľachty, najmä práva odporu,
zahraničné garancie. Náboženské slobody, hoci protestanti mali v Rákociho
vojsku drvivú prevahu, ustúpili na druhé miesto. Sám vodca povstania
František II. Rákoci bol už katolík, a hlavný spojenec povstalcov Ľudovít
XIV. nemal o ne záujem. Rokovania však stroskotávali najmä na otázke
Sedmohradska. |
Rákociho povstalecká zástava
Kurucká hliadka
Kurucká jazda
|
|
V ďalšom priebehu má síce povstanie politicky
radikálny priebeh – napríklad roku 1707 boli Habsburgovci detronizovaní –
ale v skutočnosti nastáva obrat k horšiemu. Rákoci sa stal iba hračkou
v rukách francúzskej protihabsburskej politiky. Jeho plány a kombinácie so
spojenectvom – najprv so Švédskom, potom s ich úhlavným nepriateľom cárom
Petrom Veľkým – žalostne stroskotali. Ešte vážnejšie však boli vnútorné
rozpory.
Povstalecké Uhorsko sa zmietalo v ťažkej
hospodárskej kríze. Trh zaplavili bezcenné medené mince „libertáše“. Bol
nedostatok zbraní, pušného prachu. Radoví vojaci nedostávali žold. Boli
otrhaní, hladní a nespokojní. Šľachta síce odhlasovala 2 milióny zlatých
na kontribúciu, ale opäť iba na účet ľudu a chudobného zemianstva.
Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať aj z radov stoličnej
šľachty. Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v
ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a
slobodami krajiny, a že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády
Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé.
Konflikt vyvrcholil v Onóde
na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora
Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okoličániho popravili na druhý deň.
Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že
„ohrozujú uhorskú revolúciu“. František II. Rákoci nevyužil mierové ponuky
cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky.
Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany
prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje. Značná časť
prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové
ponuky.
Pre konečný výsledok povstania bol však
rozhodujúci pokles revolučnej vlny u masy poddaného roľníctva. Rákoci
spočiatku sľúbil aspoň bojujúcim poddaným oslobodenie od daní a poddanským
povinností. Šľachta však postupne aj tieto dočasné slobody odbúrala.
Slovensko sa v tomto čase opäť stáva hlavným bojovým poľom. Obe strany
plienia a drancujú. Aj mor (niektoré pramene uvádzajú aj epidémiu čiernych
kiahní) skosil na Slovensku roku 1708 tisíce vyhladovaných obyvateľov.
|
Rákocim razené mince " libertáše "
Kuruci
|
|
Pri Trenčíne sa v auguste 1708 odohrala
osudná rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku
hoci boli v prevahe. Aj Rákociho život bol ohrozený keď sa snažil
povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho,
preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť
pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa
rozšírila správa, že Rákoci zomrel.
Potom sa už
povstanie rapídne chýlilo ku koncu. Jeho vodca so skupinou najvernejších
opäť nachádza azyl v Poľsku.
Dňa 30. apríla 1711 za zvukov bubnov
a chorálu vytiahlo kurucké vojsko v plnej zbroji a zoradených šíkoch
v počte 10 až 11 tisíc na čele s generálom Károlyim na Kismajténske pole
a zložilo bojové zástavy k nohám labanského generála Jána Pálffyho.
Na druhý deň
1. mája 1711 bol
podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad
Uhorskom.
Mierové podmienky pre kurucov však boli veľkorysé a Uhorsko sa vyhlo svojej „Bielej hore“.
|
Kurucká jazda
|
