Povstanie Františka II. Rákociho (1703-1711)

 

    

Upevnenie postavenia Habsburgovcov po vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických opatrení Viedňou vyvolalo znovu veľkú nespokojnosť v Uhorsku. Koncom storočia vypuklo v tokajskej oblasti veľké roľnícke povstanie, ktoré sa rozšírilo aj na Zemplín a okolie. Situácia postupne prerástla v posledné veľké protihabsburské povstanie, na čelo ktorého sa postavilo sedmohradské knieža František II. Rákoci.

     Medzinárodná situácia bola priaznivá. Habsburgovci sa zaplietli do vojny o „španielske dedičstvo“ a ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi. Súčasne vypukol ozbrojený konflikt medzi Ruskom a Švédskom.

     V júni 1703 Rákoci vpadol s 500 vojakmi z Poľska do Uhorska v oblasti Vereckého priesmyku. Pod kurucké zástavy s bojovým heslom „Cum Deo pro patria et libertate – S bohom za vlasť a slobodu“ hrnuli sa príslušníci všetkých spoločenských vrstiev a tried, ktorí mali pocit krivdy. Utláčaní protestanti, zemianstvo, mešťania, ľud – Maďari, Rusíni, Slováci. Za krátky čas povstalecká armáda vzrástla na 60 000 až 70 000. V rokoch 1703 – 04 zmocnili sa Rákociho kurucké vojská takmer celého Slovenska s bohatými banskými mestami i s Trnavou. Z Považia vpadali na Moravu a vážne ohrozovali samu cisársku rezidenciu. Proti pružnej ľudovej taktike povstalcov boli skostnatení cisárski generáli úplne bezmocní.

     Rákociho povstanie malo spočiatku nielen protihabsburský, ale aj ostrý protifeudálny charakter. Sedliacky povstalci si vybavovali boľavé účty aj so svojimi bezprostrednými pánmi. Vystrašená šľachta sa ukrývala vo vlastných hradoch, zámkoch a kaštieľoch a iba neskôr pod tlakom sa pridávala k povstaniu. Rákoci ju ochotne prijímal a postupne si získala hlavné slovo v celom hnutí. Vodcu povstania zvolili za sedmohradské knieža, na sneme v Sečanoch roku 1705 ho zvolili za hlavu konfederovaných uhorských stavov. Medzitým však pod tlakom spojencov Viedne, Anglicka a Holandska, ktorí mali záujem na uvoľnení habsburských vojsk pre západné fronty, začali sa už roku 1704 mierové rokovania najprv v Štiavnici, potom v Trnave. Najmä Leopoldov nástupca Jozef bol ochotný k ústupkom. Základné požiadavky Rákociho pod vplyvom šľachty mali už predovšetkým stavovský charakter – samostatnosť Sedmohradska, obnovenie uhorskej ústavy a politických slobôd uhorskej šľachty, najmä práva odporu, zahraničné garancie. Náboženské slobody, hoci protestanti mali v Rákociho vojsku drvivú prevahu, ustúpili na druhé miesto. Sám vodca povstania František II. Rákoci bol už katolík, a hlavný spojenec povstalcov Ľudovít XIV. nemal o ne záujem. Rokovania však stroskotávali najmä na otázke Sedmohradska.

Rákociho povstalecká zástava

Kurucká hliadka

Kurucká jazda

 

     V ďalšom priebehu má síce povstanie politicky radikálny priebeh – napríklad roku 1707 boli Habsburgovci detronizovaní – ale v skutočnosti nastáva obrat k horšiemu. Rákoci sa stal iba hračkou v rukách francúzskej protihabsburskej politiky. Jeho plány a kombinácie so spojenectvom – najprv so Švédskom, potom s ich úhlavným nepriateľom cárom Petrom Veľkým – žalostne stroskotali. Ešte vážnejšie však boli vnútorné rozpory.

     Povstalecké Uhorsko sa zmietalo v ťažkej hospodárskej kríze. Trh zaplavili bezcenné medené mince „libertáše“. Bol nedostatok zbraní, pušného prachu. Radoví vojaci nedostávali žold. Boli otrhaní, hladní a nespokojní. Šľachta síce odhlasovala 2 milióny zlatých na kontribúciu, ale opäť iba na účet ľudu a chudobného zemianstva. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať aj z radov stoličnej šľachty. Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny, a že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé.

     Konflikt vyvrcholil v Onóde na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okoličániho popravili na druhý deň. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“. František II. Rákoci nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje. Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky.

     Pre konečný výsledok povstania bol však rozhodujúci pokles revolučnej vlny u masy poddaného roľníctva. Rákoci spočiatku sľúbil aspoň bojujúcim poddaným oslobodenie od daní a poddanským povinností. Šľachta však postupne aj tieto dočasné slobody odbúrala. Slovensko sa v tomto čase opäť stáva hlavným bojovým poľom. Obe strany plienia a drancujú. Aj mor (niektoré pramene uvádzajú aj epidémiu čiernych kiahní) skosil na Slovensku roku 1708 tisíce vyhladovaných obyvateľov.

Rákocim razené mince " libertáše "

 

 

Kuruci

 

 

Geografický náčrt priebehu Rákociho povstania

 

 

     Pri Trenčíne sa v auguste 1708 odohrala osudná rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku hoci boli v prevahe. Aj Rákociho život bol ohrozený keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho, preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel.

     Potom sa už povstanie rapídne chýlilo ku koncu. Jeho vodca so skupinou najvernejších opäť nachádza azyl v Poľsku.

      Dňa 30. apríla 1711 za zvukov bubnov a chorálu vytiahlo kurucké vojsko v plnej zbroji a zoradených šíkoch v počte 10 až 11 tisíc na čele s generálom Károlyim na Kismajténske pole a zložilo bojové zástavy k nohám labanského generála Jána Pálffyho.

     Na druhý deň 1. mája 1711 bol podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom. Mierové podmienky pre kurucov však boli veľkorysé a Uhorsko sa vyhlo svojej „Bielej hore“.

Kurucká jazda