František II. Rákoci (maď. II. Rákóczi Ferenc)
(* 27. marec
1676 Borša – † 8. apríl 1735 Tekirdağ, Osmanská ríša)
Sedmohradský
veľmož a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania v rokoch
1703 až 1711.
Jeho plný
šľachtický titul (po latinsky) znel:
Franciscus II.
Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum
Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate
Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux,
Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo,
Lednicze, Szerencs, Onod.
|
František II.
Rákoci |
|
PÔVOD
Pochádzal zo
starobylého a bohatého rodu,
ktorého korene siahajú do čias počiatku uhorského štátu, naviac rodinne
spriazneného s inými významnými uhorskými magnátmi.
Rodové priezvisko si jeho
predchodcovia zvolili podľa názvu obce na Zemplíne menom Rakovec nad
Ondavou. (Jeho rodokmeň siaha po otcovej línii do Čiech). Už jeho pradedo
Juraj viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom.
Jeho predkovia
vystúpili z občianskej anonymity v časoch povstania Štefana Bočkaja
a žiarili na politickom nebi Sedmohradska a horného Uhorska počas celého
17. storočia. Prakticky všetci boli osobne spätí aj
s vtedajšími Košicami, východným Slovenskom a Podkarpatím.
Jeho otec, František I. Rákóczi (1646 - 1676), sa
zapojil do Vešeléniho sprisahania, bol uvrhnutý do cisárskeho
väzenia, z ktorého bol síce vykúpený, no na následky väznenia
zomrel. Jeho matka, Helena Zrínska (narodená v 1643), bola
z významnej chorvátskej rodiny. Po smrti Františka I.
Rákócziho sa druhýkrát vydala za Imricha Tököliho (1657 - 1705).
Zúčastnila sa jeho odboja, nasledovala svojho manžela do tureckého exilu
a tu v Nikomédii v roku 1703 zomrela. Jeho stará mama, známa kňažná Žófia
Bátoriová (1629 - 1681), bola fundátorkou košického jezuitského kostola,
kde boli spolu s jeho otcom pochovaní.
|
Rodinný erb Rákociovcov |
|
DETSTVO A MLADOSŤ
Malý František sa narodil na rodinnom panstve vo
východoslovenskej obci Borša 27. marca 1676. Detstvo trávil
hlavne na hrade Mukačevo, ktorého hrdinskú obranu v rokoch 1686 až 1688
zažil. Potom mu určili za oficiálneho tútora arcibiskupa Koloniča a v
rokoch 1688 až 1692 bol na príkaz cisárskeho dvora vychovávaný v nemeckom
duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách Českom Krumlove,
Jindřichovom Hradci a Prahe.
Mladé roky prežíval pod cisárskym dohľadom a ten mu i vybral
vhodnú nevestu,
15 ročnú
kňažnú
Šarlotu Amáliu von Hessen – Rheinfells, s ktorou mladého
Rákócziho v v
septembri
roku 1694 oženili v Kolíne nad Rýnom.
Manželia sa presťahoval na
svoje východoslovenské majetky a Rákoci viedol nepríliš
zaujímavý život súkromníka na zámku vo Veľkom Šariši. Tu sa mu
narodil jediný syn Juraj.
V tomto kraji
spoznal svojho budúceho druha, užhorodského župana Mikuláša Berčéniho.
Zároveň prišiel do styku s cisárskymi praktikami Viedne, ktoré
pacifikovali a využívali Uhorsko oslobodené od Turkov. Pokúsil
sa nadviazať kontakty s nepriateľskou mocnosťou – Francúzskom. Jeho list
Ľudovítovi XIV. bol však prezradený, Rákóczi zatknutý,
prevezený do Viedenského Nového Mesta a väznený. V roku 1701
sa mu však podarilo ujsť do Poľska, kde zostal žiť v exile
u šľachtica pána Sieniawského.
|
Kaštieľ v obci Borša
|
|
POVSTANIE
Na jar roku 1703 vypuklo v Zátisí povstanie poddaných, ktorého
predstavitelia presvedčili Rákócziho, aby sa postavil do jeho čela.
Akcia sa potom rozrástla na celonárodný oslobodzovací boj, ku ktorému sa
okrem prostého ľudu pridala aj veľká časť šľachty. Povstalci (takzvaní
kuruci) využili Vojnu za španielske dedičstvo, do ktorej bola Viedeň práve
zainteresovaná, a pomerne rýchlo sa zmocnili väčšiny vtedajšieho Uhorska
a Sedmohradska.
Stavmi Sedmohradska bol Rákóczi v Juliánskom Belehrade (1704)
zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (1706) za hlavu šľachtickej
konfederácie v Uhorsku. Vynorili a preslávili sa doteraz
neznámi povstaleckí predstavitelia Šimon Forgáč, Vavrinec Pekry, Anton
Očkaj, Adam Vaj.
Druhým mužom povstania a Rákócziho pravou rukou sa stal gróf
Mikuláš Berčéni. Povstanie slávilo úspechy,
vojensky, technicky i finančne ho podporil Ľudovít XIV.,
nepodarilo sa mu však obsadiť okolie Budína a Pešti, oblasť vojenskej
hranice a mestá južného Sedmohradska.
Cisárske sily sa postupne konsolidovali, hospodárska báza povstania
slabla, dostavili sa prvé vážne vojenské porážky
a povstanie sa politicky radikalizovalo (Onódsky snem 1707).
Vojenským prelomom povstania sa stala nečakaná porážka kurucov
pri Trenčíne 3. augusta 1708. Od povstania teraz začali
odpadávať „vlastní“ a kurucké hnutie sa začalo rozkladať. Rákóczi sa ho
však snažil udržať a stále veril v konečné víťazstvo. Cisárske vojská
pomaly obsadzovali jednotlivé oblasti Uhorska – Zadunajsko, centrálnu
oblasť, západné a stredné Slovensko. Nasledovala séria ďalších vojenských
porážok kurucov. Od sklonku roka 1709 decimovala krajinu (ale v podstate
celú strednú Európu) epidémia čiernych kiahní. Táto pohroma načas
spomalila obsadzovanie krajiny a tak aj porážku povstania.
Rákócziho povstanie bolo stále viac zatláčané do východných
oblastí. Jeho koniec bol už v dohľade. Ľudovít XIV. zastavil
svoju pomoc a pokusy získať ju od inej zahraničnej mocnosti sa nepodarili.
Na jar 1711 mlelo povstanie z posledného. Jeden z kuruckých vodcov,
generál gróf Alexander Károli, už viedol mierové rozhovory s cisárskou
stranou. Dňa 1. mája 1711 sa zbytky kurucov pri meste Satu
Mare vzdali a Rákócziho povstanie (posledné stavovské povstanie uhorskej
šľachty) skončilo.
|
Rákoci počas povstania
Rákoci na sneme v Onóde |
|
EXIL
Knieža Rákóczi, gróf Berčéni a viacerí ich druhovia neprijali cisárom
ponúkanú milosť a ešte pred úplným koncom povstania odišli do
exilu. Trávili ho najprv v susednom Poľsku (do roku 1712)
veriac, že vojenská situácia sa snáď ešte zvrtne.
Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mu
zakúpil do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku
poskytovala všestrannú podporu. V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc
ruského cára Petra I.Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom.
Cár Peter I. Veľký mu ponúkol aj azyl na Ukrajine, ale on sa chcel ešte
stretnúť s kráľom Ľudovítom XIV.
V Poľsku sa
František po čase začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne, keďže
on a Mikuláš Berčéni odmietli cisársku amnestiu. Rakúska cisárska vojenská
rada chystala na neho atentát. Proti atentátu sa vyjadril na porade iba
Eugen Savojský. Po tom čo sa František túto skutočnosť od svojho
francúzskeho lekára Dupona dozvedel, odcestoval do Gdanska a tam pod
cudzím menom „gróf Šároši“ sa zdržal jeden rok. Odtiaľ sa na anglickej
lodi odplavil 9. novembra 1712 do prístavu Dieppe vo Francúzsku.
Istý čas žil
vo Versailles neďaleko Paríža. Najdlhšie v kamaldulskom kláštore Grosbois
(5 rokov), kde napísal svoje pamäti.
Neskôr, 14.
septembra 1717, po smrti svojho podporovateľa kráľa Ľudovíta XIV.(1. 9.
1715) a nástupe regentstva však prestali byť maďarskí exulanti politicky
zaujímaví a tak aj na naliehanie svojho priateľa markíza Bonnanca, ktorý
bol novovymenovaným vyslancom v Istanbule, prijali pozvanie tureckého
sultána a usadili sa v Turecku. Do ich tunajšieho pobytu však zasiahli
víťazné európske mocnosti a vyštvali ich z Carihradu a jeho okolia.
Rákóczi
a jeho druhovia
ako zabudnutí exulanti
potom dožili
od roku 1720 v mestečku
Rodosto na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 aj
zomrel. Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole
svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena.
Rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ
Koloman Thaly.
|
Kniha o Rákociho povstaní
vydaná vo Francúzsku
Rákociovská hrobka v
Košickom Dóme |
|
PAMIATKA
Dlhé desiatky rokov bola pamiatka kniežaťa Rákócziho násilne potláčaná
a on sám bol oficiálne vyhlásený za vlastizradcu. V literatúre tých čias
niet o kniežati zmienky.
Časy sa však postupne menili, došlo k Rakúsko – Uhorskému vyrovnaniu a
o Františkovi II. Rákóczim a o kurucoch sa opäť mohlo hovoriť.
V Uhorsku sa po násilne zabudnutej minulosti začalo pátrať a najmä
zásluhou historika Kolomana Thalyho bol nakoniec v roku 1889 Rákócziho
hrob v Carihrade objavený. Preskúmané bolo aj miesto exilového
pobytu Maďarov v mestečku Rodosto. Telesné pozostatky kniežaťa
a jemu najbližších rodinných príbuzných a spoluexulantov boli
potom vyzdvihnuté z hrobov, prenesené späť do vlasti
a uložené na dôstojných miestach (1906).
V špeciálne upravenej krypte košického dómu bolo uložené telo
Františka II. Rákócziho, jeho matky Heleny Zrínskej, jeho syna Jozefa
Rákócziho, jeho druha grófa Mikuláša Berčéniho s manželkou grófkou
Kristínou Čákiovou, jeho generála grófa Antona Esterháziho a jeho
dvormajstra Mikuláša Šibrika. V roku 2006 bola pred replikou
jeho azylového tureckého domu vztýčená socha.
|
Dóm Sv.Alžbety v
Košiciach |
|
