Home

Fakty

Uhorsko

 

Jánošík

o narodení

o vojenčení

o zbojníčení

o zlapaní

o vypočúvaní

o súde

o poprave

Literatúra

Mapy

 

Zbojníci

Legendy

Folklór

 
 

Narodenie

       Podľa zápisu do matriky z 25. januára 1688, miestny kňaz Michal Smutko, vo Varínskom kostole pokrstil Anne (rodenej Czisnikovej) a Martinovi Jánošíkovi syna Juraja. Krstnými rodičmi boli Jakub Mirgad a Barbara Krištofíková z Terchovej. Tento dátum sa označuje ako dátum Jánošíkovho narodenia, ale keďže v tej dobe sa deti krstili až keď mali niekoľko týždňov, nedá sa presne určiť dátum jeho narodenia.

Výpis z matriky

 

 

Strečno - hrad

 

Teplička nad Váhom - kaštieľ

          Podľa niektorých zdrojov nebola Jánošíkovým domovom priamo Terchová, ale priľahlé gazdovstvo na lazoch pri grúni Pupov, zvaná "Jánošíkovci". Meno Jánošík sa v tomto chotári vyskytuje dodnes.

        O Jánošíkovom detstve a mladosti sa veľa informácií nezachovalo, ale podľa domácej tradície Jánošík pochádzal z pomerne bohatej rodiny a vyrastal na gazdovstve v spomenutej poddanskej obci Terchová.

Terchová - erb

        Terchová bola poddanskou obcou, patriacou pánom zo Strečna. Stredisko panstva bolo v kaštieli v Tepličke nad Váhom, pretože Strečno bolo v roku 1674 na priamy rozkaz panovníka Leopolda I. zbúrané cisárskym kapitánom Michalom Paulom. Stalo sa tak bezprostredne po odhalení sprisahania a potrestaní jeho účastníkov, medzi ktorých patril aj pán Strečna a palatín František Vešeléni a jeho druhá manželka Mária Séčiová (známa tiež ako Muránska Venuša).

          Po potlačení thőkőlyho povstania sa pánmi v Terchovej stali Lővenburgovci. Ján Jakub Lővenburg s bratom Fridrichom boli vysoko postavení dôstojníci cisárskej armády a panstvo im bolo udelené za zásluhy v bojoch proti uhorským povstalcom. Represívne akcie proti bývalým povstaleckým územiam pokračovali aj naďalej a v tomto duchu sa nieslo aj neskoršie vystúpenie Fridricha Lővenburga pred súdom roku 1712, kde obvinil celú dedinu, richtára a všetkých obyvateľov, že pomáhajú zbojníkom a menovite aj Jánošíkovi.

 

Vojenské obdobie

           V decembri 1707 vstúpil Jánošík do vojska Františka Rákocziho na podnet rákocziovského plukovníka Viliama Vinklera. V pamätnej bitke pri Trenčíne 3. augusta 1708, ktorá predznamenala koniec Rákocziho povstania, zahynulo 2400 povstaleckých vojakov a 25 dôstojníkov, okolo 400 kurucov padlo do zajatia cisárskej armády, medzi nimi aj Jánošík.

            Jedným z rozhodujúcich faktorov porážky povstalcov bola aj zrada jedného z rákocziovských plukovníkov Ladislava Očkaja, ktorý mal na starosti okrem iného aj zámok v Bytči. Zámok slúžil ako hlavný zásobovací sklad a Očkaj sa tu často zdržiaval, aj po prechode na cisársku stranu. Vlastníkom zámku bola Katarína Esterházyová, ktorá pobývala na Lietavskom hrade. Zámok spravoval zeman Krištof Ugronovič, nepriateľsky naladený voči povstalcom a samozrejme aj zbojníkom.

           Roku 1710 sa do tunajšieho väzenia dostal aj Tomáš Uhorčík, ktorý bol zajatý behom pokračujúcich bojov s menšími skupinami povstalcov, ku ktorým sa často pridávali aj zbojníci. Medzitým vojenskú posádku na zámku doplnili o bývalých povstalcov, ktorý či už vplyvom hrozieb o väzení a poprave, alebo sľubov o lepšej budúcnosti vstúpili do služieb cisárskej armády. Takto sa do Bytčianskeho zámku dostal, už ako cisársky vojak, aj bývalý kuruc Juraj Jánošík.

             Tu sa zoznámil a spriatelil s väzneným zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Niekedy neskoro na jeseň roku 1710 pomohol Uhorčíkovi utiecť. Uhorčík sa po úteku schoval v neďalekom Veľkom Rovnom na samote u Pavlíkovcov, kde aj prezimoval.

           V tom čase sa disciplína cisárskej posádky značne uvoľnila a množili sa dezercie vojakov. V lete toho roku bola slabá úroda a posádka mala čoraz menej potravín a nakoniec sa v okolí začal dokonca šíriť mor. Vrcholili aj mierové rokovania medzi generálom Pálfym a Károlyim, a tak keď Jánošíkov otec podal žiadosť o Jurajovo uvoľnenie z vojenskej služby, generál Ebergéni umožnil jeho vykúpenie v novembri 1710. Historické záznamy uvádzajú, že výkupné bolo v tom čase pomerne vysoké, takže ako už bolo spomenuté vyššie, Jánošík nepochádzal z úplne chudobnej rodiny. Po príchode domov zotrval na rodinnom gazdovstve, ale behom zimy niekoľko krát tajne vyhľadal Uhorčíka a poskytol mu ďalšiu pomoc.

Kurucký povstalec

Trenčín 1710

Bytča - zámok

Zbojnícke obdobie

 

Pravdepodobné Jánošíkovo rodisko pri Terchovej

Jánošík - drevorezba

           Po čase sa na jarmoku v Liptovskom Mikuláši opäť stretol s Uhorčíkom. Začali spolupracovať pri pašovaní koní zo susedného Poľska a Jánošík sa stal príležitostným členom Uhorčíkovej zbojníckej družiny. Uhorčík na jar 1711 odišiel na Kysuce, kde sa spojil so svojimi bývalými druhmi. Uvedomujúc si nebezpečnú situáciu, v ktorej sa ako bývalý väzeň nachádzal, presunul svoje zbojnícke aktivity na Moravu, kde v septembri toho istého roku prepadol niekoľko vsetínskych obchodníkov. Tejto akcie sa zúčastnil aj Jánošík a bola posledná, v ktorej Uhorčík vystupoval ako zbojnícky kapitán a dokonca bol pri tom identifikovaný.

           Po návrate sa Uhorčík rozhodol zmeniť osobný život, opustiť zbojníčenie a usadiť sa, v pomerne vzdialenom Klenovci. 5. októbra 1711 sa oženil s dcérou jablonkovského baču Stoligu. V Klenovci krátko pracoval ako obecný hajdúch a neskôr ako pastier pod novým menom Martin Mravec.

           Až na jednu výnimku sa už nezúčastňoval zbojníckych akcií. Tou výnimkou bol prepad a olúpenie baróna Pavla Révaya, ktorému okrem iného vzali aj veľmi vzácne pušky. U klenovčanov si získal povesť dobrého človeka, preto aj dosť veľa klenovčanov svedčilo v jeho prospech, keď stál pred súdom v Liptovskom Mikuláši.

           29. septembra roku 1711 prenechal Uhorčík vedenie svojej družiny zbojníkov mladému, 23 ročnému Jurajovi. Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov a remeselníkov. Na veľkoobchodníkov a vyššiu šľachtu si netrúfali. Preto neplatí známe "bohatým bral a chudobným dával", zbojníci okrádali väčšinou neopatrných a bezbranných chudobnejších zemanov a majetnejších sedliakov, na osamelých usadlostiach a hospodárstvach. Po prepade odniesli väčšiu časť koristi k prechovávačom, ktorí tovar roztriedili a postupne rozpredávali. Medzi stabilné Jánošíkove základne patrila Terchová, kde ako prechovávač pôsobil Jurajov mladší brat Ján a Klenovec, kde sa pod maskou riadneho občana schovával Tomáš Uhorčík. Družina postupne rozširovala oblasť pôsobenia a okrem Liptova organizovali svoje akcie aj na Orave, Trenčianskej stolici a Gemeri. Mimo Slovenska sa Jánošík častejšie objavoval hlavne Haliči v Zakopanom a v dolnom Sliezku.

 

           26. októbra 1712 boli Uhorčík a Jánošík uväznení na zámku v Hrachove, pravdepodobne omylom, keďže v tom čase vrcholil hon na zbojníkov (za živého bola odmena 50 zlatých, za mŕtveho polovica). Po niekoľkých dňoch boli, po intervencii malohontského podžupana Pavla Lányiho prepustení. S Lányim sa poznal hlavne Uhorčík a vzhľadom nato, že sa aj Láni aktívne angažoval počas Rákocziho povstania, naďalej sympatizoval s bývalými povstalcami aj keď sa živili zbojníčením. S Lénim sa poznal aj Jánošík, ktorý mu dokonca daroval jednu z pušiek ulúpených barónovi Révayovi. Aj keď Jánošík chodieval za Uhorčíkom do Klenovca pomerne krátku dobu, získal si tam povesť dobrého človeka, keďže sa správal voči voči ľuďom štedro a veľkoryso. Chudobným ochotne poskytol, daroval, alebo požičal menšie sumy peňazí a dokonca aj šaty. Možno aj toto jeho počínanie, okrem pro-rákocziovských sympatií, viedlo na neskoršom súdnom procese podžupana Lényiho k výpovedi v prospech Jánošíka a pravdepodobne v tomto jeho počínaní, pramení aj povesť o spravodlivom zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

Jánošíková čiapka - Liptovské múzeum v Ružomberku

 

Kraj v okolí Terchovej

 

Zlapanie

 

           Situácia v Uhorsku sa pomaly konsolidovala. Po odrazení tureckého nebezpečenstva a potlačení protihabsburgských povstaní si bežní obyvatelia želali mier a pokoj. Verejná mienka preto nebola v tom čase naklonená hôrnym chlapcom a miestni obyvatelia považovali Jánošíkovu družinu skôr za nepriateľov a vyvrheľov.

           Po olúpení nemky Schardonky (manželky vyššieho císarského dôstojníka) a jej sprievodu, medzi Východnou a Važcom v lete roku 1712, nariadili liptovskí úradníci intenzívne pátranie a perzekuovali aj niekoľko gazdov v Štrbe, u ktorých našli veci pochádzajúce z lúpeže. Niektorí s úradníkov, ako napr. podžupan Ladislav Okoličáni, boli osobne zainteresovaní na dolapení zbojníkov, keďže boli prepadnuté aj ich statky a hospodárstva.

           Prvou významnejšou stopou bola výpoveď Mikuláša Šusteka, ktorý pochádzal z Krásneho nad Kysucou a ktorého ako zbojníka mučili, súdili a popravili 10. októbra 1712 v Žiline, vtedy bežným spôsobom lámaním na kolese. Iróniou bolo, že Jánošík sa počas svojho pobytu v Malohonte zdržoval práve u Šustekovcov.

Kaštieľ Vranovo v Palúzke pri Liptovskom Mikuláši - Jánošíkovo väzenie

(v súčasnosti je pred ním umiestnená Jánošíkova socha)

 

Kaštieľ Vranovo v Palúzke pri Liptovskom Mikuláši - Jánošíkovo väzenie

(pred rekonštrukciou)

           Ďalšou mohla byť aj prípadná zrada jedného z členov pôvodnej Uhorčíkovej zbojníckej družiny Turniaka Huncagu. Bol jediný, okrem Jánošíka, ktorý vedel o Uhorčíkovom inkognite a poznal aj zbojnícku skrýšu v horách. Mohol mať záujem na dolapení Jánošíka a privlastnení si ulúpených vecí, hlavne preto, že to už raz uskutočnil v Žiline, kde sa zmocnil vecí zbojníka Hroša, ktorého tiež popravili lámaním na kolese.

           Presné miesto Jánošíkovho pobytu sa podarilo vypátrať až koncom februára, alebo začiatkom marca 1713. Asi 30 drábov z Liptovskej stolice pod vedením zemana Andreánskeho obkľúčilo v noci dom Martina Mravca a oboch zatkli. O Mravcovi vôbec nevedeli, že je to Uhorčík a bol zatknutý len preto, že ukrýval Jánošíka. Oboch odviedli do Liptovského Mikuláša a následne uväznili v Kaštieli Vranovo (obec Palúdzka), ktorý patril Palugyajovcom.

 

 

 

väznenie - výsluch (listina)
rozsudok (listina)
poprava
mapa pôsobenia
 
 
 
 

 

 

 

Písomné zdroje

   
   
   
Varínska matrika (uložená v SOA Žilina) Illéshazyovská korešpondencia, 6848, list správcu vsetínskeho panstva Juraja Hodošiho zo 17. septembra 1711
Súpis povstaleckého vojska - spísal plukovník Viliam Vinkler 2. decembra 1707 (súpis sa nachádza v MOL Budapešť)

Trenčianska župa, Iudicialia miscellanea

 

Bytčianska rímsko-katolická matrika úmrtí z roku 1710 Súdny protokol Liptovskej stolice 1710-1717
Archív Illésházyovcov, panstvo Strečno Trenčianska župa, kongregačné písomnosti 1712

 

 

 

 
 
 

pracovný text

Proces s Jánošíkom sa začal v marci 1713. Pri výpovedi spomenul väčšinou tých druhov, ktorí už nežili. O samotnom Uhorčíkovi tvrdil, že zahynul pri prestrelke v kremnických vrchoch. Prokurátor Alexander Černický ho počas procesu obvinil, že bol vodcom zbojníkov a zabíjal ľudí. Zdôrazňoval, že bol aj povstalcom a Rákocziho prívržencom. Preto pre zbojníka Juraja Jánošíka navrhol trest smrti. Obhajcom bol Baltazár Pallugyay, ktorý trval na tom, že Jánošík počas svojej činnosti nikoho nezabil. Ako vodca bandy bol najmladší a preto nemohol zodpovedať za činy starších zbojníkov. Obhajoba bola postavená v tvrdení, že členovia Jánošíkovej bandy častokrát konali na vlastnú päsť. Tým chcel obhajca naštrbiť samotný základ súdneho procesu. To sa mu však nepodarilo. Jánošíka po vypočúvaní a mučení nakoniec uznali vinným zo zbojstva, porušenia krajinských zákonov a zlých skutkov. Zavesenie na ľavý bok na hák malo byť trestom a zároveň výstrahou pre ostaných. Len dvadsaťpäťročný Juraj Jánošík zomiera v podvečer, 17. marca 1713 na mikulášskom popravisku Šibeničky.

 

Zbojníkom sa v tej dobe nemohol stať každý. Vodca musel byť silný a obratný muž, ktorý musel zložiť skúšku zdatnosti. Streľba z pištole, preskakovanie vatry, súboj s mečom, zručné narábanie s valaškou a zápasenie boli súčasťou vodcovskej osobnosti. Jánošík, bývalý vojak znajúci vojenský stratégiu a terén, bol dobrým kandidátom. Zbojnícka činnosť sa stávala veľmi úspešnou. Družina rozšírila svoju činnosť na okrádanie remeselníkov a bohatých cestujúcich. Neskôr začali rabovať a prepadávať gazdovstvá chudobných zemanov, ktorí nemali dostatok peňazí na ochranu svojich zemianstiev a majetkov. Zbojníci brali cenné predmety, peniaze a zbrane, ktoré dokázali uniesť. Údené mäso, múku a plátno si zobrali obyvatelia najbližšej dediny. Jánošíkovou silnou stránkou bolo vraj prekvapenie súpera. Traduje sa, že guľkou jeho družiny bol zabitý len jeden človek, aj ten zomrel až o mesiac neskôr. Lup postupne rozpredávali prostredníctvom dôveryhodných kumpánov. Jedným z nich bol aj usporiadaný občan Martin Mravec, ako sa pri súdnom procese zistilo, bol to vlastne prezlečený Jánošíkov najbližší priateľ, Tomáš Uhorčík. Jánošíkova družina lúpia postupne aj na Orave, Trenčianskej stolici a Gemeri.